V Znamení Tieňov - 2.Kapitola

29. prosince 2009 v 22:31 | Deluise
2.Kapitola:Pravda

"Issue! Issue! Otvor!" Niekto mi búchal na dvere. "Issue! Tu je Yuki! Otvor." "Bež preč! Nechcem nikoho vidieť!" Povedala som. "Tak fajn! Ako chceš! Chcela som to urobiť podobrom! Vyrazte dvere!" Niekto vyrazil dvere. Yuki vošla dovnútra a podišla ku mne. "Issue, je mi ľúto čo sa stalo." Postavila som sa a odtrhla ju zo seba. "Ľúto?! Tak Vám je to ľúto?! Vy nám dáte úlohu a ani si neoverí fakty! A takto sa to skončí! Buď neviete čo nám dávate alebo tu niekto vynáša tajné informácie." Dopovedala som. "Issue, naozaj ma to mrzí, ale odkiaľ sme mali vedieť že majiteľ klubu je sám o sebe upír." "Na to ste tu vy! Nie ste vy náhodou na to odborník?! Ak nie tak načo ste zakladali V.Z.T?! To nepochopím." "Issue..., musíš ísť teraz s nami, dáme ti nový tým a spoľahlivejšie informácie." "NIE! Ak mám ešte pracovať pre Vás tak musíte mi dať voľnú ruku a budem pracovať sama!" "Ako si želáš Issue." Prikývla Yuki. "Prezliekla som si veci čo boli celé od krvi. A odišla som s Yuki."

Na ceste do organizácie sa mi stále vybavovala spomienka na moje červené oči. Nevedela som či je to pravda alebo sa som nou zahrával upír. Ale stále mi nešlo do hlavy prečo som toho upíra nezabila. Keď som sa mu pozrela do očí, nevyzeral ako upír. Potom sa ma zmocnila bezmocnosť. A potom.... "Issue? Si v poriadku." Prehovorila na Yuki. "čo? áno jasné. Som v pohode." Ale Yuki mi neverila. "Issue, naozaj je mi to ľúto, viem čo pre teba znamenal Aoi...." "Čo vi o tom viete, bol mi ako brat! Večne sa o mňa staral. Nemala som nikoho okrem neho! Tak Vás láskavo prosím nehovorme o tom. Vždy keď sa na niekoho naviažem, okamžite ho stratím! To sa nesmie opakovať..." Yuki sa na mňa pozrela ako keby ma ani nepoznala. Keď sme prišli do organizácie. Všade boli čierne zástavy. Pre vchodom ma čakal Kitamura. "Issue je mi to úprimne ľúto..." Prihovoril sa mi. "Dajte mi s tím pokoj!" Odvrkla som a vošla som dovnútra. "Yuki čo sa stalo?" spýtal sa Kitamura. "Neviem, ale keď sme pre ňu prišli, bola sama zamknutá v byte a bola v tme!" Povedala a išla za mnou do budovy. Kitamura ju nasledoval. Keď sme všetci boli už dnu uvidela som na stene fotky Aoi a ostatných a na ich fotkách visela čierna stužka. "Issue, chcel by som vedieť či prídeš na ich pohreb..." Spýtal sa ma Kitamura. "Nie!" "Dobre... a Issue zariadili sme aby si začala chodiť na našu škole, nie na obyčajnú..." "Zabudnite! Ostanem tam kde som a bodka ak je to všetko prečo ste ma vytiahli z bytu, tak ja sa vraciam naspäť!" Povedala som a vypadla som odtiaľ.
"Načo som sa vôbec k nim pridala aby som toto zažívala?!" Hundrala som si. Po ceste domov som videla Ayumi aj s rodičmi a so sestrou. Vždy som Ayumi potichu závidela aké má šťastie že vôbec niekoho má, ja som nemala nikoho. "Otca som nepoznala a mamu mi zabili upíry ešte keď som bola malá. Potom sa ma ujala Yuki a vychovávala ma. Som jej za to veľmi vďačná, ale dávam to najavo svojím spôsobom. Yuki je vlastne Kitamurova snúbenica, takže veľa času som bola aj sním...kvôli tomu chodím do normálnej školy, aby si ostatný nemysleli že mám protekciu.. je to smiešne, lebo vždy sú na mňa prísnejší než na iných ľudí v organizácií." Mrmlala som si popod nos. "ISSUE!" Kričal na mňa niekto. Otočila som sa a uvidela som Ayumi ako mi kýva. "Ahoj Ayumi." Zakričala som, usmiala sa a išla som svojou cestou. Mala som pred sebou celý víkend nič nerobenia. "Čo budem robiť.. tento týždeň majú pohreb...po tom všetkom tam nemôžem ísť a ukázať sa tam." Sklonila som hlavu a zastavila. sa. V tej chvíli sa z jedného neba stalo tmavé a spustil sa veľmi hustý dážď. Bolo mi to jedno. Nemala som dáždnik, ale dážď som milovala. Studené kvapky ktoré Vám stekajú po tvári... tento pocit že vraj zažívajú upíry keď umierajú. Má to byť to posledné na čo si majú pamätať... Keď som prišla domov, čakal na mňa Risa u miska so žrádlom a stále mňaučala. "Rii prepáč úplne som zabudla." Zobrala som misku a šla s ňou do kuchyne a zo skrinky som vybrala mačacie žrádlo a na sypala som jej trochu a dala naspäť na miesto. Okamžite sa na to vrhla. Ja som si sadla na gauč a zapla si telku. "Tak Rii čo budeme dnes pozerať? Dnes je hrozne dobre veľa hororov." Zasmiala som sa. Nakoniec som telku zase aj vypla, išla som na balkón a sledovala ako kvapky dažďa dopadajú na zem. Bolo to jediné čo ma dokázalo ukľudniť. "Pôjdem tam! Nech to stojí čo to stojí..." Povedala som a išla som do izby si prečistiť zbraň a dobiť zásobník. Keď som si zbraň prečistila pozrela som sa von z okna a niečo ma lákalo vísť na strechu. Nevedela som si pomôcť. Vyšla som von na cez okno a podo mnou neboli nič zrazu už len vidím že chodím po stene! Chcela som zísť dole ale nič sa nedialo. Moje telo ma prestalo počúvať. Z ničoho nič som začala skákať z domu kde bývam na susedný a zo susedného naspäť až som sa takto dostala na strechu. Vedela som že je neskoro. Zmanipulovali ma upíry. Vedia že ľudia ktorý sú labilný ako ja sú ľahšou korisťou. Keď som bola na streche nikto tam nebol, ale niekde v blízkosti som ho cítila. "Tak fajn dostali ste ma už sem tak sa aspoň ukážte, keď máte v sebe trochu slušnosti!" Pozerala som sa stále okolo seba no nik sa neukázal. Zrazu ma telo začalo počúvať a všetko ostatné. "Hmm...ak sa nechcete ukázať z vlastnej vôle, tak to pôjde po zlom." "Upíry vždy vychádzajú z tieňa, čiže jediné čo musím urobiť je..." premýšľala som. "Prinútiť slnko otočiť sa.." Ozvalo sa. "Hmm? Takže stále sa mi hrabete v mysli?!"
Povedala som. "Ty sama nás k tomu nútiš." Povedal niekto. Obzrela som sa za seba a uvidela skupinku upírov ako vychádzajú z tieňov. Prikrčila som sa a vytiahla som si tajnú zbraň z pod trička a zamierila na upírov. "Čo po mne chcete?!" Zakričala som. "Nestačilo Vám že ste mi zobrali rodičov, ešte mi musíte zobrať aj to málo čo mám?!" Jeden upír zasyčal a ja som mu rovno vpálila medzi oči. "Ešte niekto chce skončiť ako on?!" "Kto povedal že sme ti vzali rodičov..." Povedal jeden z upírov. "Bože prestaňte si hrať na nevinných... všetko som to videla! Bola som ešte malá... žila som len s mamou... potom k nám vtrhnete vy a zabijete ju! Tak mi povedzte prečo by ja nemala zabíjať Vás..." Skoro som sa zosypala ale spomienka na mamu na držala na nohách. "Zle si to pochopila Issue, sme tu aby sme ťa ochraňovali." Povedal upír ktorý práve teraz vyšiel z tieňa. Zdalo sa že je to ich vodca. "Ochraňovali? A Pred čím? A čo už ma vy môžete ochraňovať?!" "Pred V.Z.T...." "ČO?! Zbláznili ste sa? Oni ma pred vami uchránili a naučili ma ako vás treba zabíjať! Tak dosť nebudete zo mňa robiť debila!" Začala som strieľať až sa všetci rozutekali. "Tak to by bolo a teraz sa už len dostať dole. Ešte že strecha má pristávaciu dráhu pre vrtuľník, tam by mali byť schody." Obzerala som sa našla dvere ktoré viedli ku schodom. Zišla som po nich dole. Keď som sa dostala do bytu všade bola tma. "Rii? Kde si?" Volala som na mačku. "Mňau..." Niečo malé sa mi začalo obšmietať popod nohy. "Rii." Usmiala som sa, zobrala ju od rúk a sadla si s ňou na gauč. Risu som položila na svoje miesto a ja som zasvietila lampu. Keď som Risu videla vo svetle myslela som že odpadnem. "RISA?!" Risa bola celá od krvi. Jej biela srsť bola zašpinená fľakmi krvi. "Toto má byť čo?!" Pozrela som sa na seba a tiež som bola od krvi. Okamžite som sa tie veci vyzliekla a hodila ich do práčky, Risu sok išla okamžite vykúpať. Síce nerada ale musela vliezť do vane. "Čo sa to krutcinál deje?!" Pretrela som si čelo a sadla som si na zem v kúpeľni. Risa celá mokrá, ale hlavne čistá vyskočila z vane a začala sa schovávať v koši pre uterákmi. "Risa dáme si sľub že o tom to sa nikto nesmie dozvedieť. Aspoň dokiaľ sa to nevysvetlí." Zamyslela som sa.
Keď Risa zaspala. Išla som si do kuchyne spraviť čaj na upokojenie. Zatiaľ čo sa čaj chladil išla som na balkón a sledovala nočný kľud mesta. Keďže bývam na samom vrchu moc som toho nevidela. Ale zrazu videla som ako ide po ulici bežec a a má slúchadka na ušiach, presne som videla akú hudbu počúva. Nemusela som ani zaostrovať videla som to úplne jasne ako upír! Zhrozila som sa. Okamžite som odišla z balkónu a zavrela za sebou pevne dvere a oprela sa o stenu. "Dobre je to síce divné.. ale ak tak nad tým rozmýšľam nikdy som nepočula, že ak ťa upír kusne do ruky že sa z teba stane upír. Viem len že ak ťa kusne do krku stane sa z teba kôpka prachu. Ale ak ťa kusne do ruky že je z teba upír.. o tom som ešte nepočula.... musím sa spýtať Yuki." Načiahla som sa po telefón. "Ale čo ak sa to bude zdať Yuki podozrivé?! Nie nebudem jej teraz večer volať... spýtam sa jej zajtra na tom pohrebe... ale..." Zrazu zazvonil telefón. "Prosím?"
"Issue?! Si to ty? ehem-ehem, prosím ťa pomôž mi...."
. Nechápala som kto to je a kto mi volá tak neskoro večer... No potom som niečo ešte započula.
"Prosím nie! Ja nechcem zomrieť... Prosím! ISUUE PROSÍM POMÔŽ MI!! NIÉÉÉ!!!"

"AYUMI!!!"
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama