V Znamení Tieňov - 3.Kapitola

29. prosince 2009 v 22:33 | Deluise
3.Kapitola:Vpád

Okamžite som vypadla z doma utekala som k Ayumi domov. "Počkaj Ayumi, už idem!" Bežala som ako blázon, nevedela som že či naozaj je doma alebo kde, ale chcela som jej stoj č stoj pomôcť. Keď som dorazila k jej domu, dvere boli vyrazené. "Ayumi?!" Okamžite som vošla dnu. Všetko bolo hore nohami, všetko mali porozbíjané. "Ayumi?! Kde si?" Rozhliadla som sa aby som ju našla. N nik sa neozýval. Pobehovala som po dome a vykrikovala jej meno. No nič. Vybehla som ešte aj do jej izby a naskytol sa mi krutý pohľad. Ayumi ležala v kaluži krvi. "Ayumi?!" Podšila som ku nej.
Skúsila som jej tep. "Ešte dýcha. No tak Ayumi...." Už som chcela volať záchranku no všimla som si že Ayumina sestra má na krku stopy po kusnutí. Vytiahla som telefón a zavolala som Yuki aby okamžite prišli. "Issue... tak predsa si prišla.. ďakujem..." "Ayumi, nič nehovor, pomoc je už na ceste..." "Issue povedz mi len jednu vec... viem že toto už neprežijem...ehem-ehem" "Ayumi takto nehovor.." z očí mi vyhŕkli slzy.. "Issue, povedz mi, že tí čo mi zabili rodinu neboli upíry.." Zasekla som sa. "Ayumi prečo by to mali byť upíry?" "Iss...nechcem zomrieť v domnení že ma zabilo niečo také ohavné....povedz mi že to bol môj osud...! Nechcem skončiť ako môj brat ktorý ich zabíjal a nakoniec oni zabili jeho..." "Ayumi.. čo to vravíš?" "Iss nechcem aby si skončila aj ty tak prosím...." To bolo to posledné čo mi povedala. V tom sa vo dverách ukázala Yuki. Ja som musela ísť preč. No išla som si preveriť to čo mi povedala Ayumi. Išla som do organizácie. Keď som bola dnu išla som do horných poschodí a zháňala si potrebný materiál. Nakoniec som sa dostala aj k počítaču klikla som na zložku s členmi posledných 50 rokov. "Nagase, Nagase, Nagase.. a tu je... Yui Nagase, Zomrel ako 17. ročný pri plnení misie, skupinka upírov ho prekvapila a zahnala do kúta kde ho roztrhali na márne kúsky.... hlava s krkom sa nikdy nenašla. AU! Chúďa Ayumi, vtedy mala iba 5 rokov..." Všetky súbory som si vytlačila a schovala pod bundu a išla som naspäť domov. Znova začalo pršať. Ostala som stáť a pozerala som sa do neba. "Prečo iba ja musím trpieť? Prečo?! Prečo vždy keď mi je niekto blízky skončí to smrťou?! Prečo?!" Rozplakal som sa a podlomili sa mi kolená a spadla som. Bolo mi to jedno chcela som iba zomrieť... už som nemala nikoho. Nikoho som nevnímala, nič som nepočula... videla som len svetlo... A zrazu som len ucítila príjemné teplo. "Hej si v poriadku?" spýtal sa ma niekto. "podľa toho kde som." Odpovedala som. "Kde by si mala byť...." "Buď v pekle alebo v nebi." "Nerob si srandu." Odvetil. "Tak fajn nechaj to tak, zdá sa že to svetlo bolo..." "Skoro ťa zrazil kamión." Povedal. "A ty si ma zachránil?" Spýtala som sa. "Áno, ďakovať nemusíš." Povedal hrdo. "TY IDIOT! Bože prečo žijem v takomto svete.." "Nemáš z..... počkaj čo si povedala?!" Spýtal sa ma neodbytne. "Že si idiot! A zbohom a vďaka za nič!" Postavila som a odišla. "Kde ja som ju už videl...Už viem.. veď počkaj." Povedal a išiel svojím smerom. Prišla som domov celá mokrá a špinavá. Okamžite som išla do kúpeľne dať si kúpeľ. Vyzliekla som si špinavé veci a vošla do vane. Zhasla som svetlo a zavriem oči aby som sa ukľudnila. No v tom sa mi vybaví ten nádherný pocit tepla a príjemná vôňa. Otvorím oči a uvidím sa v zrkadle s červenými očami a poriadne špicatými zubami. "NIE!" Zrevala som. Celá som sa potopila a znova som sa potom pozrela do zrkadla. Našťastie už som bola normálna. "Bože čo sa to som nou deje." Povedala som zo zúfalstva a ponorila sa. Vynorila som sa vyliezla som z vane. Usušila si vlasy a obliekla som sa do športového a išla som si von zabehať. "Musím ich vidieť, musím." Višla som z budovy a zamierila som si k mestskému cintorínu. Keď som tam dobehla bolo už zavreté. Preliezla som plot a utekala som nájsť ich hroby. "No tak, kam vás pochovajú.. viem že to musí byť niekde tu." Povedala som a v tme som hľadala správne hroby. "Tu ste." Povedala som a sala som si na zem. "Neviem čo sem zajtra prídem.. možno že nie .. ale chcem aby ste vedeli že vy ste boli pre mňa všetko. Nikdy na Vás nezabudnem." Keď som povedala čo som chcela, vytiahla som z bundy fotku. "Pozrite bolo to iba deň predtým... boli sme taký šťastný a bezproblémový... a na druhý deň.. som Vás nemohla zachrániť." Začala som plakať. Fotku som dala Aoimu na hrob. "Chalani nikdy na Vás nezabudnem...." "Prisahám že pozabíjam všetkých upírov vo vašom mene! To sľubujem!" Postavila som sa išla som domov. Preliezla som plot a vybrala sa potíč mestom. Bol večer upíry boli na každom rohu a ja som začala zabíjať. Potrebovala som sa ukľudniť a toto mi pomáhalo. Nastalo ráno, ostatný upíry sa utiekli schovať. "Predo mnou sa neschováte!" Keď som sa zorientovala išla dom konečne domov. Doma ma čakal Yuki s Kitamurom. "Issue, čo si stvárala večer?" Spýtala sa ma Yuki. "Čo je Vás do toho." Odvrkla som. "Issue! Takto sa s Yuki nerozprávaj!" Pozrela som sa na nich s odporom. "Čo tu chcete?!" "Issue jeden s našich starších členov si všimol tvoje večerné výstrelky. Myslíš si že je to normálne? Issue mohol ťa hocikto vidieť! Ty sa len tak naháňaš za upírmi!" Vyčítal mi Kitamura. "Je to aj tak vaša vina! Tak si láskavo nesťažujte!" Povedala a konečne som si sadla. "Issue bola iba jedna chyba..." Povedala opatrne Yuki. "Jedna?! Si robíte srandu? Ale nie, tých chýb je čoraz viac! A ja som asi jediná čo to hodlá riešiť! A ešte jedna vec, za tú vašu akože jednu chybu zaplatilo 5 nevinných ľudí! A to je už čo podľa mňa povedať! Takže ak to vy nemienite riešiť, prosím! Ale ja! Ale ja rozhodne hej! Už som kvôli tým vaším chybám stratila príliš veľa! Už nemám nikoho..." Povedala som. "Issue..." Yuki sa postavila zo stoličky a podišla ku mne a pohladila ma po fialovo-hnedých vlasoch. "Issue, je to inak ako to vyzerá, priznávam Aoi a chalani to bola naša vina... Ale odkiaľ sme mali vedieť že pôjdu aj po Ayuminej rodine." Odporne som sa na Yuki pozrela, vstala som, išla som do izby a odtiaľ som zobrala nejaké papiere. "Tu prím, aj za toto môžete len a len vy!" Hodila som to Yuki pred oči. Tá to zobrala a začala čítať. "Yui Nagase, Zomrel ako 17. ročný pri plnení misie, skupinka upírov ho prekvapila a zahnala do kúta kde ho roztrhali na márne kúsky.... hlava s krkom sa nikdy nenašla...." Medzitým ako Yuki čítala nedokázal som svoj zrak odrhnúť od Kitamuri. Keď Yuki dočítala, napravila si svoje okuliare, papiere položila na stôl v obývačke a podišla ku mne. "Odkiaľ to máš? Alebo odkiaľ to všetko vieš." Spýtala sa ma chladno. "Si myslíte že som sprostá alebo čo? Ayumi o tom všetkom celom vedela. Vedela o upíroch, o organizácií, a bohvie o čom ešte všetkom... a vy my nadávate že ja Vám tu celý život driem jak sviňa aby ste vy malo z toho osoh, zabíjam upírov, chodím na tie vaše sprosté prednášky a združenia aj keď neviem na čo to všetko.. ale bola som ticho lebo bola som v domnení že to ľudstvu pomôže. A dokonca myslím si že všetcia dokážu rozoznať upírov od ľudí.. veď kto dnes nemá internet. Ste smiešny tak si choďte niekam..." Prišla ku dverám a ukázala som im kade von. Kitamura ako keby s radosťou odišiel, no Yuki, tá vyzerala že jej to trhá srdce. Sčasti mi jej prišlo aj ľúto no v momente ma to prešlo.
Zavrela som za nimi dvere. V tom sa ma zmocnil taký veľmi príjemný pocit. Bola som šťastná že som tú zlosť zo seba vytriasla. "Som zvedavá ako to zoberie Yuki.. vyzerala že ju to trápi... vlastne aj hej.. vždy ma brala ako svoje vlastné dieťa. No to sa teraz zmení... začnem byť k ľuďom iná.. iná ako doteraz.. a nech sa stane čokoľvek.. nezmenia mňa a ani moje rozhodnutie..." Prezliekla som sa a ľahla i na gauč a zaspala. Zobudilo ma Risine mňaučanie. Pozrela som von a bola už tma. Celú sobotu som prespala. "Pane bože .. to som doteraz spala?! Rii čo sa deje sme hladný? Alebo chceme ísť von." Otvorila som okno a ešte som naplnila Rise misku. Ovial ma príjemný vánok... Zasmiala som sa. "Keby bolo všetko také jednoduché..." Povedala som nahlas. "Zaujímalo by ma ako sa asi tak má?" Pozrela som sa na nebo. "Ayumi je mi to ľúto mala som prísť skôr." Povedala som skleslo. Mierne som privrela okno a išla som si po fotoalbum. Začala som v ňom listovať a skončila som na poslednej fotke. Bola som na nej ja s Yuki v lunaparku. "Vtedy bolo fajn keď som o upíroch nič nevedela...Všetko by teraz bolo iné...." Zavrela som album a dala ho naspäť do poličky. Ľahla som do postele a znova tvrdo zaspala. Zobudila som sa veľký rámus. Vstala som veľmi opatrne.. schmatla som svoju zbraň a potichu a hlavne veľmi opatrne som sa blížili k tomu rámusu. Vyšla som z izby no na chodbe nikto nebol. Až som si všimla malého svetla ktoré vychádzalo z obývačky. Tak som sa tam pobrala. Neverila som vlastným očiam. Skupinka upírov sa mi hrabala vo veciach. Pozerala som po nich jak vymletá. Vystrelila som aby som upútala ich pozornosť. No oni sa otočila, ja som zaujala bojovú pozíciu a oni nič. Úplne ma ignorovali. Myslela som že ma na mieste porazí. Zamierila som ešte a pevne som stlačila kohútik. No v tom mi niekto zbraň vytrhol z rúk.. Otočila som kto to je. No nik tam nebol.... Pozrela som na miesto kde boli predtým upíry , no ani tam nikto nebol. "Čo? Ako? Veď..? Tu boli! Čo mi zase šibe?!" Už som vôbec ničomu nerozumela. Otočila som sa smerom ku dverám a zrazu som prestala vnímať okolie a omdlela som.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama