V Znamení Tieňov - 5.Kapitola

29. prosince 2009 v 22:35 | Deluise
5.Kapitola:Divný pocit

Keď ma Ryuuji doviezol domov, bola
som na pokraji zrútenia. Vošli sme do môjho bytu a posadil ma na gauč. Ryu išiel do kuchyne spraviť mi čaj. "Issue, je ti už lepšie?" spýtal sa ma. "Nemal by si tu byť. Táto štvrť je posiata upírmi, hocikde nás môže napadnúť..." povedala som. "Neboj mám pocit že dnes sa nič nestane." "Ako to môžeš vedieť? Stať sa môže čokoľvek, teraz keď som mimo, určite ma budú chcieť zabiť." "Neboj sa Issue, ver mi dnes sa ti nič nestane." Povedal Ryu. Postavila som sa a išla som k oknu. Mesto bolo tak nádherne osvietené. "Nikdy som ho tak nevidela." "To preto že stále vidíš svet čiernobielo." "Ale Ryu...." "Čo ale? Nemám pravdu?"

Odstúpila som od okna a išla so do svojej izby, aniž by som dala Ryuujimu odpoveď. Zavrela som za sebou dvere a začala som znova plakať. "Yuki, prečo mi to robíš? Prečo mi stále iba robíš napriek?" Utrela som si slzy. "Tak dosť! Musím s tým prestať... chalani by ma nechceli vidieť plakať....Tak s tým aj hneď teraz prestanem." Višla som z izby. "Ryu, ďakujem že si ma odprevadil domov ale už môžeš ísť. Som v poriadku." "Neurobíš nejakú hlúposť Issue?" Spýtal sa ma Ryu. "Neboj niečo som si uvedomila a som v poriadku, naozaj môžeš ísť."
"Dobre pôjdem ale keby sa čokoľvek stalo tak zavolaj." "Jasné, zavolám." Usmiala som sa. "A Issue..." "No?" "Zajtra v škole." Povedal Ryu, usmial sa a odišiel. Zavrela som za ním dvere. "Takže... konečne voľnosť." Išla som do izby, vybrala som z pod postele notebook ktorý mal systém na vyhľadávanie upírov v meste. Zapla som ho a začalo načítať mapu mesta. Červené body sú upíry biele ľudia. Na moje prekvapenie červených podiek bolo oveľa menej ako bielych. Nechápala som. "Musí to byť rozbité." Buchla som po tom a celý systém padol. No po chvíli nabehol. Zhrozila som sa. Celá obrazovka ukazovala môj byt a v ňom veľkú červenú bodku. Nik okrem mňa tu nebol. "Toto je iba zlý vtip, však že." Vravela som si. Okamžite som notebook vypla. "Musí tu byť upír.. inak si to neviem vysvetliť.. určite sa som nou niekto zahráva." Išla som do kúpeľne, zasvietila som si no prskla žiarovka. "No super ešte toto mi chýbalo. Ešte šťastie že sa tu viem orientovať aj v tme." Rukami som nahmatala umývadlo, pustila osom vodu a opláchal som si tvár. "Hneď mi je lepšie." Otvorila som oči a predo mnou bolo zrkadlo. "Nie-nie-nie-nie-nie.... NIE!" V zrkadle som videla seba s červenými očami. Bez zaváhania som to zrkadlo rozbila päsťou. Črepiny boli všade, v mojej ruke na zemi a aj v tvári. "Prečo sa toto deje iba mne. Čo som komu spravila.... Vlastne... dosť debilná otázka." zasmiala som sa. "Bože ako sa v takej to situácii dokážem smiať." Opatrne som vyšla z kúpeľne, zobrala som baterku z kuchyne a náhradnú žiarovku. "Pane bože to vyzerá." Zasvietila som s baterkou do kúpeľne.
Opatrne som tam vošla a vymenila som žiarovku a nakoniec som konečne zasvietila svetlo. "No mám čo upratovať." Zobrala som lopatku a metličku a začala som upratovať. Po hodine bolo všetko ako predtým. "Uf, už musím len nové zrkadlo kúpiť." Oprela som sa o stenu v kúpeľni a zošuchla som sa po nej dole až som si sadla. "Zajtra to hádam bude lepšie." Zavrela som oči. Zaspala som asi na takých 15 minút. Otvorila som oči. "Čo sa to som nou len deje." Vzdychal som si. "Musím to niekomu povedať, lenže je to riziko, ale nemôžem to už ďalej znášať." Postavila som sa a naklonila som sa nad umývadlo koré bolo ešte trochu od črepín. Postila som tiecť studenú vodu a pod ňu som strčila hlavu. Nechala som si studené vodu tiecť na hlavu vyše 10 minút. "Toto budem robiť častejšie, aj keď tým riskujem neviem čo, ale aspoň prídem na iné myšlienky." Zastavila som vodu, zobrala som uterák a zabalila som so doňho vlasy. Odišla som z kúpeľne a išla som rovno do obývačky. Šmarila som sa na gauč a rozmýšľala. "Je vôbec možné aby sa toto stalo? Nezahráva sa som nou niekto, a hlavne čo ten upír na tej streche." V tom som dostala nápad, ale úplne šialený. Uterák čo som mala na vlasoch som zo seba dala dole, z chodby som si zobrala sveter a vybehla som z bytu. Utekala som po schodoch hore na strechu. Otvorila som dvere ktoré spájali únikové schody so strechou. Vošla som a ovial ma príjemný vánok. "Tak takto je cítiť sloboda." Zhlboka som sa nadýchla. "Kebyže toto môže vidieť Ayumi, vždy sa sem chcela pozrieť, no ja som ju od toho vždy odhovárala." Pretrela som oči. "Takže, ak je to pravda čo si myslím, tak..." Spravila som krok a zastavila som sa. "No ták, hádam sa nebudeš báť Issue." Vravela som sama sebe.
Vykročila som smelým krokom a tak to pokračovalo až dokým som sa nedostala na hranu strechy. "Tak Issue je čas sa dozvedieť pravdu." Preglgla som. Ustúpila som o päť krokov späť a rozbehla som sa a skočila som zo strechy. Zavrela som oči pre ten najhorší možný scenár. Keď som ich otvorila, niekto ma držal v náručí. Bohužiaľ presne v tej chvíli mraky zakryli mesiac a ja som mu nevidela do tváre. "Čo si si tým chcela dokázať?" Spýtal sa ma chrapľavým hlasom. "Ehem... no..." Z pod trička som vytiahla zbraň a zamierila som. "Ja nič, ja len provokujem!" Odrazu som pocítila ostré zuby na svojom krku. "Ak vyprovokuješ upíra, čo myslíš, že sa stane?" Otriasla ma zima a preglgla som. Zavrela som oči a čakala najhoršie, no keď som ich otvorila bola som u seba v byte a bola som na gauči. Okamžite som sa chytila krku a utekala som k zrkadlu čo bolo na chodbe. Pozrela som sa tam. "Uf, takže nekusol ma. Ale aj tak raz prídem na to čo sa to tu deje, a naoko využijem že jeden upír mi chce pomôcť." Usmiala som sa a išla som do izby a ľahla som si do postele. "Zdá sa že zábava sa len začína." Zavrela som oči a zaspala. Zobudila som sa na veľký hluk. Matne som vnímala keďže som
bola ešte ospalá.
Pozrela som pred seba a uvidela som niečí tieň ako sa prechádza po byte. Opatrne som vstala a išla sa pozrieť. Ani som si nevšimla že z mojich rúk niečo kvapká. Nechtiac som sa oprela o vypínač a zapla som svetlo. Pozrela som sa na svoje ruky a bola som zhrozená. Celú boli od krvi, až potom som si všimla že som mala prerezané žily. Nedokázala som zo seba vydať ani hlásku. Ten čo bol u mňa v byte okamžite zmizol keď sa rozsvietilo svetlo. Sadla som si na zem a chcela som to krvácanie zastaviť no odrazu som zistila že to neteče, zistila som že tá krv stojí. Nechápala som tomu. No v tom ma to napadlo. Išla som do izby a zo šuplíka som zobrala zbraň. Obliekla som sa a utekala som na strechu. Opatrene som otvorila dvere a uvidela dvoch upírov ako sa smejú. "Toto ma nikdy neprestane baviť." Povedal jeden z nich. "Idioti, nevedia s kým sa zahrávajú." Povedala som si a škrípala som zubami. Vzadu z pod trička som si vytiahla zbraň a pomaly som išla k nim. "Hej!" Upíry sa otočili a ja som vystrelila. Presná strela medzi. Zafúkal vietor a prach z upírov zmizol. "Tak dúfam že sa to už skončí." Vydýchla som si. Pretrela som si čelo a vrátila som sa naspäť. Keď som chcela otvoriť dvere od bytu, mala som pocit ako keby ma niekto sledoval. Otočila som sa no nik tam nebol. "No tak Issue, zase blázniš." Hovorila som sama sebe. Vošla som dnu a ovial ma divný pocit ako by niekto bol v byte. Nabila som znova zbraň a bola som v strehu. "Keď som odchádzala tak sa tu svietilo, tak prečo je zhasnuté?" Opatrne som zavrela dvere a išla som sa porozhliadnuť po byte. No nik tam nebol až keď som rozsvietila svetlá v obývačke padala mi sánka. Na stene bol krvavý nápis. "Dostanem ťa!" Okamžite som zobrala mokrú handru a chcela som to zotrieť. No nič sa nedialo. Zobrala som farbu a chcela to premaľovať, no nič. Nakoniec som zobrala staré noviny a prelepila som to. "Zajtra pôjdem kúpiť nové tapety." Zaťala som zuby. "Ak nájdem toho kto mi to robí, tak ten upír si už v živote nesadne na riť!" Zhasla som svetlo a išla som do spálne, ľahla si a zaspala.
*ďalší deň ráno*
Zobudila som sa celá vyčerpaná, no musela som ísť do školy. Pozrela som sa na hodinky. "Bože, spala som 4 hodiny, ááá ja chcem ešte spať." Išla som do kúpeľne sa umyť. Osprchovala som sa a obliekla. "Dúfam že dnešok ubehne rýchlo." Zobrala som tašku a odišla som. Na moje prekvapenie ma dole čakal Ryuuji. "Ahoj, Issue..." "Ahoj Ryu. Čo tu robíš?" "Nič čakám ťa." Povedal a usmial. "Tak môžeme ísť?" spýtala som sa. Ryu mi neodpovedal no podišiel ku mne bližšie a dal mi pusu na líce. Ja som naňho pozerala s vypúlenými očami.
 


Komentáře

1 Liana Liana | E-mail | Web | 2. února 2010 v 16:00 | Reagovat

už som to komentovala na predchádzaujúcom blogu, ale musím aj tu : je to super, ako vždy! Moja, rýchlo pokračko :)

2 [Bloody Princess] [Bloody Princess] | Web | 3. dubna 2010 v 19:02 | Reagovat

Wua..! Sugoi povídka..je skvělá..!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama